Pre Milana Glevaňáka, zakladateľa Šport je cesta, nepredstavuje jubilejný 15. ročník len číslo v kalendári. Je to bilancia dlhej cesty, počas ktorej sa z jednoduchého nápadu stalo hnutie formujúce osobnosti mladých ľudí. S nadšením v hlase, no i s pokorou, hodnotí uplynulé roky, ktoré preňho znamenali nielen budovanie športových základov, ale predovšetkým formovanie charakterov.
„Pre mňa to je dlhá a krásna doba. Myslím si, že to stálo veľmi veľa trpezlivosti, ale aj veľmi veľa vecí sme sa naučili za tých pätnásť rokov, ktoré robíme tieto tábory,“ spomína Milan na začiatky, ktoré boli v prvých rokoch zamerané najmä na hokejbal.
Časom sa však filozofia táborov vyvinula. Milan pochopil, že deti potrebujú všestrannosť, a tak sa tábory zamerali na všeobecnú športovú prípravu. Dnešné deti podľa neho potrebujú viac než len jeden šport; potrebujú pohyb, beh, gymnastiku či loptové hry, aby sa naučili ovládať svoje telo. „Dnešné deti potrebujú, podľa mňa, všestrannosť, potrebujú sa poriadne hýbať, potrebujú skákať, behať, atletiku, gymnastiku, potrebujú sa naučiť poriadne hádzať lopty ľavou rukou, pravou rukou, liezť na stene, kolobežky, bicykle, futbal, florbal,“ vysvetľuje svoju filozofiu tréner, ktorý sa snaží každé dieťa vnímať ako jedinečnú osobnosť.
Milan vníma nielen fyzický posun, ale aj ten emocionálny a sociálny. Deti sa učia nielen novým zručnostiam, ale aj vzťahom a tímovej spolupráci. „Dnešným deťom chýba ulica a taká troška trpezlivosti v niektorých veciach, a také skúšanie nejakých nových vecí a hlavne kolektívnosť,“ dodáva na záver Milan. Preňho je odmenou nielen úspech na ihrisku, ale radosť detí zo spoločných zážitkov a objavovanie nových priateľstiev.
Ondrej Miškovič