Mesto Kežmarok vyhlásilo v tomto roku odovzdávanie ocenenia CENA MESTA KEŽMAROK, v ktorom môžete aj vy niekoho nominovať. Následne tieto nominácie posúdi komisia a potom o nich rozhodne mestské zastupiteľstvo. Nakoľko naše mesto má osobností veľmi veľa, rozhodli sme sa priložiť ruku k dielu a viaceré z nich nominovať. Zoznam všetkých nami nominovaných osobností nájdete v tomto článku.
Návrhy na ocenených Kežmarčanov
MUDr. Peter Slovík
Po revolúcii poslancom MZ Kežmarok, 30 rokov predseda SLVAK, držiteľ Zlatej medaily Slovenskej lekárskej spoločnosti, Uvedený v Dvorane slávy SLS. Návrh na ocenenie bol konzultovaný s viacerými a medzi lekármi najviac odznelo meno práve pána Slovíka.
Eduard Hagara
Eduard Hagara patrí medzi významné osobnosti kežmarského športového a pedagogického života. V rokoch 1970 až 2011 pôsobil ako učiteľ na Gymnáziu Pavla Országha Hviezdoslava v Kežmarku, kde ovplyvnil niekoľko generácií študentov. Jeho hlavným športom bol šach, no dlhé roky bol aktívny aj v kežmarskom stolnom tenise. V šachovom dianí pôsobí nepretržite od roku 1970 až dodnes – ako hráč, tréner aj funkcionár. Do roku 2006 bol spolu s Ladislavom Gurčíkom hlavnou organizačnou oporou šachového života v Kežmarku. Okrem práce v miestnom klube sa angažoval aj ako dobrovoľný funkcionár Slovenského šachového zväzu, kde prispel k rozvoju šachového športu v širšom meradle. Ako hráč bol stabilným členom kežmarského družstva. V období do roku 2006 pôsobil ako kapitán tímu v prvej aj druhej lige, pričom bol dôležitou osobnosťou klubového kolektívu. Mimoriadne významná je jeho práca s mládežou, ktorej sa venoval od roku 1976 až do roku 2011. Pod jeho vedením patrili mladí šachisti z Kežmarku medzi najlepších na Slovensku a pravidelne dosahovali výborné výsledky. Medzi jeho najúspešnejších zverencov, ktorí sa presadili aj na medzinárodnej scéne, patria: Margita Poľanová – prvá Slovenka na šachovej olympiáde, majsterka ČSSR žien (1974), Zuzana Hagarová – medzinárodná veľmajsterka, majsterka Európy 1999, vicemajsterka sveta do 18 rokov (1994), 7-násobná majsterka SR žien a Eduard Hagara ml. – medzinárodný majster, majster Slovenskej republiky mužov 2004 a viacnásobný mládežnícky medailista z Majstrovstiev Slovenska. Dňa 24. novembra 2025 oslávil životné jubileum 80 rokov a pre šachovú komunitu ostáva žijúcou legendou.
Milan Lajda
Milan Lajda je jednou z kľúčových osobností kežmarského volejbalu. Svoje pôsobenie v kežmarskom volejbale začal ako hráč a po ukončení hráčskej kariéry úspešne pôsobil ako tréner. Spoločne s trénerskou kariérou sa venoval aj funkcionárskej činnosti, kde je aktívny aj v súčasnosti. Najväčšie trénerské úspechy dosiahol ako tréner mládeže chlapcov, ale najmä dievčat, s ktorými sa niekoľkokrát prebojoval na záverečný turnaj Majstrovstiev Slovenska. Patrí k trénerom, ktorí vychovali množstvo extraligových hráčok, ako aj reprezentantiek Slovenska. Mnohé odchovankyne spomínajú na Milana Lajdu ako na trénera, ktorý ich naučil láske k volejbalu a dal im pevné základy do športového aj osobného života. Popri úspešnej trénerskej kariére sa dlhoročne venuje aj funkcionárskej činnosti. Je zakladateľom a dlhoročným funkcionárom volejbalového klubu KV MŠK OKTAN Kežmarok a stále sa významnou mierou podieľa na chode klubu. Osobitnú kapitolu jeho pôsobenia v kežmarskom volejbale tvorí Memoriál Františka Mizdoša. Ide o Medzinárodné majstrovstvá Slovenskej republiky veteránov vo volejbale, ktoré sa konajú v Kežmarku. Patrí medzi zakladateľov a hlavných organizátorov tohto turnaja a výrazne sa zaslúžil o to, že z lokálneho podujatia vyrástol rešpektovaný turnaj s medzinárodnou účasťou a bohatou tradíciou. Za svoju dlhoročnú prácu pre volejbalový klub bol Milan Lajda ocenený aj na celoslovenskej úrovni. Pri príležitosti životného jubilea prevzal ocenenie Slovenskej volejbalovej federácie za dlhodobý prínos pre volejbal.
Vojtech Wagner
Vojtech Wagner je dlhoročný organizátor Festivalu kultúry a vzájomnosti, ako aj Spišských Vianoc v Kežmarku. Vojtech Wagner je verejne činná osobnosť z Kežmarok, ktorá pôsobí najmä v oblasti školstva a miestnej samosprávy. Dlhodobo sa venuje vzdelávaniu, pričom v školstve pracuje približne tri desaťročia. Svoju kariéru začínal ako učiteľ odborných predmetov a postupne sa vypracoval na pozíciu zástupcu riaditeľa. V roku 2021 uspel vo výberovom konaní a stal sa riaditeľom Strednej odbornej školy na Garbiarskej ulici v Kežmarku. Pochádza z učiteľskej rodiny a vyštudoval stavebnú fakultu na technickej univerzite v Košiciach, čo ovplyvnilo aj jeho odborné zameranie. Okrem pedagogickej činnosti je aktívny aj vo verejnom živote mesta. Pôsobí ako poslanec mestského zastupiteľstva, kde zastupuje volebný obvod Juh, a zároveň sa podieľa na práci mestských komisií. V minulosti zastával aj pozíciu predsedu komisie pre kultúru a rozvoj mesta a je členom sociálnej a zdravotnej komisie. Jeho pôsobenie tak spája odbornú prácu v školstve s aktívnym zapojením do riadenia a rozvoja mesta, čím patrí medzi významnejšie lokálne osobnosti v Kežmarku.
Vladimír Mikša
Vladimír Mikša je dlhodobo spojený s prácou s deťmi a mládežou – pôsobí ako tréner karate a jiu-jitsu, pričom sa venuje nielen technickému vedeniu športovcov, ale aj formovaniu hodnôt, ako sú disciplína, rešpekt a vytrvalosť. Za túto činnosť bol v minulosti aj verejne ocenený, pričom sa o ňom hovorí ako o človeku, ktorý je pre mladých športovcov vzorom a významne prispieva k ich rozvoju. Zároveň je spojený s Centrom voľného času v Kežmarku, kde sa podieľa na aktivitách zameraných na mimoškolské vzdelávanie a športové vyžitie detí. Aj v tejto oblasti bol ocenený mestom za svoju pedagogickú a výchovnú prácu. Bol činný v Mestskej polícii v Kežmarku. Celkovo ide o osobu, ktorá má v Kežmarku význam najmä na lokálnej úrovni – ako tréner, pedagóg a človek angažovaný vo verejnom živote, najmä v práci s mládežou a v oblasti športu.
Mikuláš Lipták
Mikuláš Lipták patrí k výrazným osobnostiam spoločenského a duchovného života v Kežmarku. Svojím pôsobením presahuje hranice náboženskej obce a stáva sa dôležitým tmelom celej mestskej komunity. Najvýznamnejším pilierom jeho pôsobenia v poslednom období je unikátny projekt Zem (zas)ľúbená. Mikuláš Lipták ním dokázal premeniť teoretické úvahy o ekumenizme na živú, hmatateľnú realitu. V dobe, ktorá je často polarizovaná, predstavuje jeho úsilie o ekumenizmus a projekt Zem (zas)ľúbená maják tolerancie a porozumenia. Nominácia na ocenenie je vyjadrením vďaky za jeho neúnavnú prácu pre to, aby bol Kežmarok mestom, kde si ľudia rozumejú bez ohľadu na to, v ktorom kostole či synagóge sa modlia.
Vojtech Bodnár
Ing. Vojtech Bodnár od roku 1992, kedy pracoval ako riaditeľ pobočky Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Poprade, podporoval rozvoj podnikania v okresoch Poprad a Kežmarok. Sprostredkovával stretnutia zahraničných investorov s miestnymi podnikateľmi s cieľom prispieť k rastu zahraničného obchodu miestnych podnikateľov a ich spolupráce s podnikateľmi v Európe a vo svete. Spolupracoval s Úradom práce sociálnych vecí a rodiny na trhu práce, a na základe tejto spolupráce získalo veľa dlhodobonezamestaných osôb, najmä žien, zamestnanie. 7. novembra v roku 1995 po náročných rokovaniach založil s nemeckým investorom KACO Elektrotechnik GmbH so sídlom v Heilbronne novú spoločnosť KACO Elektrotechnika s.r.o Kežmarok so sídlom v Kežmarku na ulici Nižná brána 2, ktorej určitú dobu bol aj spolumajiteľom. Spoločnosť sa zaoberala výrobou elektrotechnických výrobkov, predovšetkým bezpečnostných relé pre výrobky bielej techniky, medicínskej techniky a v oblasti merania a regulácie. Ako konateľ spoločnosti prispel k jej stabilizácii a výraznému rozvoju. Presťahovaním spoločnosti do priestorov v areáli Pradiareň sa počet zamestnancov zvýšil na 120 osôb. Vstup ďalšej nemeckej spoločnosti Hengstler, s americkým kapitálom, umožnil ďalší rozvoj spoločnosti a tým aj rast zamestnanosti v meste a regióne Kežmarok a počet zamestnancov v určitom období presiahol počet 400 osôb. Po odchode zo spoločnosti Hengstler /predtým Kaco/ rokoval v Stupave so zástupcami spoločnosti TREVES o možnostiach etablovania spoločnosti francúzskej spoločnosti TREVES v Kežmarku. V roku 2005 prezentoval Kežmarok a priemyselný park v centrále spoločnosti TREVES v Paríži. Rokovania boli úspešné a spoločnosť TREVES zaviedla v Kežmarku v areáli Pradiareň výrobu opierok do automobilov. V súčasnej dobe zamestnáva spoločnosť vo Veľkej Lomnici asi 150 zamestnancov. V roku 2007 ako zástupca spoločnosti Toreal s.r.o prispel mnohými rokovaniami k vzniku novej priemyselnej zóny Pradiareň, spolupracoval so Slovenskou agentúrou pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO) a prezentoval tento podnikateľský priestor viacerým zahraničným investorom. Práve vďaka etablovaniu spoločností KACO-Hengstler a TREVES mohlo mesto Kežmarok požiadať o štátne dotáciu na rozvoj priemyselného parku. Ing. Vojtech Bodnár bol v roku 2006 za svoje pôsobenie v spoločnosti KACO – Hengstler zaradený do prestížnej personálnej encyklopédie Who is who v Slovenskej republike.
Michal Prypoň
Kežmarčan so srdcom zo železa Michal Prypoň je známy kežmarský kováč a umelec, ktorého možno pravidelne stretnúť na remeselných podujatiach. Jeho život a tvorba sú prepojené neobyčajnou silou vôle a pozitívnou energiou, ktorú vkladá do každého svojho diela. Hoci ho život postavil pred náročné prekážky, železo sa preňho stalo cestou, ako tieto bariéry prekonať. Životná skúška a nezlomnosť Michalova cesta k remeslu začala v roku 1994, keď nastúpil na strednú školu. Osud mu však do cesty postavil vážnu zdravotnú komplikáciu – kvôli zhoršujúcej sa cukrovke postupne ochrnul. Svoj hendikep prijal s pokorou a postupne sa naučil fungovať v novej realite. Podľa vlastných slov sa pohybuje pomocou vozíka, barlí alebo palice, v závislosti od toho, ako rýchlo sa potrebuje presunúť. Svoj stav vníma s realistickým nadhľadom. Priznáva, že kým sa človeku niečo podobné nestane, neuvedomuje si bariéry, ktoré svet okolo nás má. Michal sa však nevzdal a naučil sa presne plánovať svoje trasy mestom, hoci začiatky na vozíku boli kvôli obrubníkom a chýbajúcim zjazdom náročné a vyžadovali si pomoc iných.
Návrhy na ocenené Kežmarčanky
Gabriela Kornajová
Študovala na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici, odbor plošné a plastické rytie kovov, následne získala absolutórium na Škole úžitkového umenia v Ružomberku. Ako učiteľka výtvarného odboru ZUŠ má dlhoročnú pedagogickú prax. Vyučuje žiakov od predškolského veku, žiakov základných a stredných škôl. Jej žiaci každoročne získavajú ceny a čestné uznania na prestížnych celoslovenských, či medzinárodných výtvarných súťažiach, napríklad v Japonsku, Poľsku, Nemecku, v Českej republike. Prioritou jej pedagogickej práce je vytvorenie motivujúceho školského prostredia, individuálny prístup ku každému žiakovi, rešpektovanie jeho osobnosti a videnia sveta, jeho inšpirácia rôznymi spôsobmi. Hodiny vedie s dôrazom na interaktivitu žiakov na hodine s cieľom povzbudiť ich tvorivosť, fantáziu a kreativitu v rôznych výtvarných technikách. Hravou formou spoznávajú ríšu zvierat, rastlín, rozmanitosti svetadielov alebo zaujímavé príbehy z histórie. Medzi jej žiakmi, absolventmi výtvarného odboru sú úspešní ľudia, ktorí získané znalosti spojené so svojim talentom zúročili vo svojich povolaniach. Žiakov vo vyšších ročníkov pripravuje na štúdium na stredné, ale aj vysoké umelecké školy na Slovensku a v zahraničí. Vo svojej umeleckej tvorbe sa venuje maľbe akrylom, maľbe na hodváb a keramike. Jej obrazy sú pravidelne súčasťou rôznych výstav, pravidelne nimi prispieva do výstav kežmarských pedagógov združených v Klube priateľov umenia. Svoje vzdelanie si počas pedagogickej praxe rozširovala okrem iného aj v dekorácii textilu, maľbe na hodváb a naďalej si ho rozširuje formou akreditačného vzdelávania. Ide o maliarku, ktorá aktívnym spôsobom reprezentuje svojou tvorbou mesto Kežmarok.
Ivana Abtová
Ivana Abtová, učiteľka hry na klavíri a predmetu Hudobná dielňa V ZUŠ A. Cígera začala pôsobiť ako učiteľka hry na klavíri v septembri 1991 po absolvovaní štúdia na Konzervatóriu v Košiciach v triede Mgr. Judity Debreovej. Cenné rady pani profesorky, týkajúce sa pedagogiky, ale aj tie ľudské, sa stali pevným základom jej praxe.
Vlasta Joppová
Pani Vlasta Joppová je dlhoročnou pedagogičkou klavírnej hry na Základnej umeleckej škole Antona Cígera v Kežmarku. Jej prínos pre kultúrny život nášho mesta nespočíva len v odovzdávaní technických zručností, ale predovšetkým v citlivom a hlboko ľudskom prístupe, ktorým formovala celé generácie mladých umelcov. Pani učiteľka Joppová nie je len pedagogičkou „gramatiky“ hudby, ale kľúčovou osobnosťou, ktorá otvára dvere do sveta umenia. Jej žiakom pomáhala prekonávať náročné začiatky a s láskou ich sprevádzala svetom hudobných skladateľov, prstokladov a interpretácie. Vďaka jej pozornému prístupu a zodpovednosti pedagogického zboru boli u jej žiakov objavené talenty presahujúce rámec bežnej výučby – najmä v oblasti vlastnej hudobnej kompozície a tvorby. Pod jej vedením sa žiaci úspešne zúčastňovali nespočetných klavírnych súťaží a prehliadok, ktoré ich motivovali k profesionálnej umeleckej dráhe. Mnohí z jej zverencov úspešne reprezentovali Kežmarok aj v zahraničí a pokračovali v štúdiu na konzervatóriách a vysokých umeleckých školách.
Alexandra Bachledová
Mesto Kežmarok je hrdé na svoje historické dedičstvo, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je živý folklór. Jednou z jeho najvýraznejších a najaktívnejších predstaviteliek je Alexandra Bachledová. Jej dlhoročná a neúnavná práca v oblasti ľudovej kultúry významne prispieva k tomu, že tradície našich predkov zostávajú atraktívne aj pre súčasné a budúce generácie. Alexandra Bachledová je známa svojím neutíchajúcim nadšením pre ľudový tanec, spev a zvykoslovie. Svojím aktívnym pôsobením vo folklórnom hnutí vnáša do kežmarského kultúrneho života autenticitu a radosť z umenia. Ako aktívna folkloristka pravidelne reprezentuje mesto Kežmarok na domácich i medzinárodných festivaloch a prehliadkach. Svojím talentom a nasadením šíri dobré meno podtatranského folklóru a podieľa sa na budovaní kultúrnej identity nášho mesta. Okrem samotného vystupovania sa venuje aj hlbšiemu poznaniu a zachovávaniu regionálnych špecifík, či už ide o techniku tanca, nárečovú interpretáciu piesní alebo dôraz na správnu prezentáciu ľudového odevu (kroja). Svojou aktivitou motivuje mladých ľudí, aby sa zaujímali o svoje korene. Pôsobí ako spojovací článok medzi generáciami, čím zabezpečuje kontinuitu tradícií, ktoré sú srdcom kežmarskej kultúry.
Ocenenia in memoriam
Juraj Charitun, in memoriam
Juraj Charitun (1948 – 2024) patril k najvýznamnejším osobnostiam rusínskej kultúrnej scény, ktorej meno bolo po viac ako polstoročie neodmysliteľne späté s mestom Kežmarok. Jeho životný príbeh bol poznačený hlbokou nostalgiou za rodnou obcou Ostružnica, ktorá musela ustúpiť výstavbe vodnej nádrže Starina. Táto osobná strata sa stala ústredným motívom jeho tvorby a premenila ho na neúnavného strážcu pamäti rusínskeho národa. Do Kežmarku prišiel v roku 1970 a hoci sa tu usadil a pôsobil ako rešpektovaný pedagóg na základnej škole v Lendaku, vo svojich veršoch sa neustále vracal k rusínskym koreňom. Svoju literárnu dráhu začal ako zberateľ ľudových piesní a detského folklóru, čím zachránil kus kultúrneho dedičstva zaniknutého kraja pod Vihorlatom. Jeho básnický debut Oj, kraju mij ridnyj položil základy bohatej bibliografie, ktorá zahŕňala zbierky ako Moji žali, Moji nezabudky či neskoršie dielo Náš kraj, náš raj. Charitun bol v literárnych kruhoch vnímaný ako „večný romantik“. Jeho poézia nebola len o smútku za strateným domovom, ale aj o láske, nádeji a hlbokej úcte k materinskému jazyku. Za svoj prínos k rusínskej literatúre si vyslúžil uznanie nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí a v Spojených štátoch. Stal sa laureátom prestížnej Ceny Alexandra Duchnoviča a viackrát získal Cenu Alexandra Pavloviča od Literárneho fondu. Svojím životným mottom „Ani deň bez riadku“ zostal verný písaniu až do posledných chvíľ. Juraj Charitun odišiel v auguste 2024 vo veku 76 rokov, no v Kežmarku a v srdciach rusínskej komunity zanechal nezmazateľnú stopu ako výnimočný autor, buditeľ a človek, ktorý dokázal premostiť nostalgiu za minulosťou s aktívnou tvorbou pre budúce generácie.
Helena Lýdia Matiová, in memoriam
Helena Lýdia Matiová (1951 – 2024), rodená Valenčíková, sa do pamäti Kežmarčanov zapísala ako výnimočná umelecká fotografka, ktorá zostala verná kúzlu tradičnej čiernobielej fotografie aj v ére digitálnych technológií. Narodila sa ako desiate z dvanástich detí a jej otec jej už v detstve dal prezývku Ida, z ktorej neskôr vzniklo meno Lyda, pod ktorým ju poznalo celé mesto. Hoci jej pôvodným snom bolo stať sa zubnou laborantkou, osud a otcovo rázne rozhodnutie ju nasmerovali na inú cestu. Po krátkej epizóde na gymnáziu sa stretla s významným kežmarským fotografom Štefanom Szucom, u ktorého sa vyučila ako jeho posledná učnica. Fotografia sa pre ňu stala nielen prácou vtedajších Komunálnych služieb, ale celoživotnou vášňou a poslaním. Svoje majstrovstvo neskôr odovzdávala ďalej ako majsterka odborného výcviku, pričom jej rady dodnes rezonujú v mysliach mnohých jej žiakov. V ére nastupujúcej digitalizácie zostala v Kežmarku raritou – ako posledná miestna fotografka pracovala s veľkoformátovým prístrojom Globica. Tento stroj jej umožňoval zachytiť nevídané detaily a hĺbku, ktoré následne ručne dopracovávala v tmavej komore. Jej ateliérová práca zahŕňala tisíce portrétov a svadobných fotografií, ktoré sa vyznačovali intimitou a nadčasovosťou. Helena Matiová bola verná poctivému remeslu; negatívy aj výsledné snímky retušovala a vyvolávala ručne, čím každý záber premenila na originálne umelecké dielo. Súkromný život Heleny Matiovej bol pevne spätý s jej manželom Jozefom, s ktorým prežila 53 rokov v harmonickom zväzku. Spoločne vychovali troch synov a vytvorili domov na Južnej ulici, ktorý bol známy štedrosťou a veselou atmosférou. Okrem fotografie bola vášnivou čitateľkou, lúštiteľkou osemsmeroviek a vynikajúcou kuchárkou, na ktorej kulinárske umenie rodina dodnes s láskou spomína. Svoj povestný zmysel pre humor si zachovala až do posledných chvíľ. Odišla náhle, no v pokoji, 28. novembra 2024, zanechajúc po sebe dedičstvo nesmiernej kultúrnej a historickej hodnoty. Jej fotografie nie sú len obrázkami na papieri, ale cennými dokumentmi, ktoré zachytávajú dušu Kežmarčanov a tvár mesta v premenách času.
Jozef Cigal, in memoriam
Jozef Cigal bol mužom mnohých tvárí a neutíchajúcej životnej energie, ktorého meno ostane navždy späté s Kežmarkom nielen cez jeho prácu, ale najmä cez hlbokú stopu, ktorú zanechal v miestnej komunite. Svoju profesionálnu dráhu začal ako zručný majster zanikajúceho remesla pečiatkára, neskôr dlhé roky svedomito pôsobil na kežmarskej píle. Jeho osobnosť však definovali predovšetkým jeho vášne a nezištná ochota deliť sa o poznanie. Ako vášnivý rybár, poľovník a amatérsky ornitológ bol bytostne spätý s prírodou pod Tatrami, ktorú nielen obdivoval, ale jej aj rozumel. Svojím vnímavým okom každoročne sledoval život bocianov a s nadšením dokumentárneho tvorcu o tom referoval aj širokej verejnosti prostredníctvom Novín Kežmarok. Výnimočným pilierom jeho života bol šport, najmä futbal, v ktorom bol chodiacou encyklopédiou. Svojou fenomenálnou pamäťou na hráčov a zápasy uchovával históriu miestneho športu pre ďalšie generácie, pričom on sám bol priamym svedkom a pamätníkom legendárnych momentov, akým bol pamätný zápas Kežmarčanov proti prvoligovému Prešovu v roku 1959. Jozef Cigal, v kruhu blízkych známy ako strýko Dodo, bol človekom s mimoriadnym vzťahom k deťom a mládeži. Ako prirodzený mentor im vštepoval lásku k literatúre a úctu k pravde, pričom v nich rozvíjal fantáziu rozprávaním pútavých príbehov. Bol to tichý, no vnútorne silný a dôstojný muž, ktorý v sebe spájal skromnosť s obrovským srdcom. Navrhujem ho na ocenenie Osobnosť mesta in memoriam ako vzor človeka, ktorý svojím osobným príkladom, optimizmom a oddanosťou rodnému mestu kultivoval spoločenský a športový život v Kežmarku až do svojich 80. rokov.
Jaroslav Božoň st., in memoriam
Patril medzi zakladateľov Karate clubu v roku 1985 a zastával funkciu prezidenta clubu. Po oslovení primátorom Kežmarku patril k zakladateľom mestskej polícii v Kežmarku od 1.5.1991 sa stáva náčelníkom. Bol trénerom a učiteľom sebaobrany – v roku 1996 v Olomouci na univerzite Palackého získal „Cvičiteľ sebaobrany I. triedy“.
Ocenenia pre organizácie
Kolektív Vysokej školy ekonómie a manažmentu, kontaktné miesto Kežmarok
Vysoká škola ekonómie a manažmentu v Bratislave (VŠEM) otvorila v akademickom roku 2018/2019 miesto prvého kontaktu v Kežmarku, ktoré poskytuje konzultácie študentom z regiónu pod Tatrami. VŠEM podpísala s primátorom mesta Jánom Ferenčákom memorandum o spolupráci, na základe ktorého obe strany pripravujú a implementujú spoločné projektové aktivity, propagujú svoje inštitúcie, organizujú výberové prednášky či konzultácie pre študentov a zamestnancov, zabezpečujú stáže študentom, organizujú vedecko-odborné a kultúrne podujatia s využitím ľudského, informačného a technického potenciálu. Vďaka aktivite VŠEM v Kežmarku si mnohí mohli splniť sen o vysokoškolskom vzdelaní a taktiež obohatiť svoje znalosti v odbore.
KARLOFF s.r.o.
Rodinná spoločnosť KARLOFF sa od roku 2002 venuje výrobe a predaju prémiových alkoholických produktov, pričom jej vlajkovou loďou je TATRATEA – čajovo-bylinný likér, ktorý prepája autentickú tatranskú tradíciu s moderným, unikátnym prístupom. Spoločnosť stavia na prírodných surovinách, remeselnej výrobe a dôraze na kvalitu, čím vytvára produkty odrážajúce vášeň aj lokálne korene. KARLOFF sídli v zrekonštruovanej historickej Pradiarni – bývalej továrni na spracovanie ľanu a významnej technickej pamiatke, ktorú citlivo obnovil so zachovaním autentických architektonických prvkov a pôvodného charakteru. Areál si zachoval výrobnú funkciu, kladie dôraz na udržateľnosť a zároveň je otvorený verejnosti, čím zachováva jedinečný genius loci mesta Kežmarok.
Centrum Vôľa žiť
Miesto, kde sa odborná pomoc stretáva s nádejou Občianske združenie Centrum Vôľa žiť vychádza z presvedčenia, že každé dieťa, bez ohľadu na svoje znevýhodnenie, v sebe nosí obrovský potenciál. Poslaním centra je tento potenciál trpezlivo rozvíjať a vytvárať priestor, v ktorom bariéry prestávajú byť prekážkou. Ide o spoločenstvo, ktoré spája hlbokú lásku k deťom s vysokou mierou profesionality, aby rodinám poskytlo potrebnú oporu v náročných životných situáciách. Hlavným cieľom centra je komplexná starostlivosť, ktorá sa nezameriava len na jeden aspekt zdravotného stavu, ale vníma dieťa ako celistvú bytosť. Sila Centra Vôľa žiť spočíva v jeho multidisciplinárnom tíme. Skutočný pokrok je v ich ponímaní výsledkom spolupráce viacerých odborníkov. Fyzioterapeuti, psychológovia a logopédi centra nepracujú izolovane; spoločne konzultujú a hľadajú tie najlepšie riešenia pre každé jedno dieťa. Tento integrovaný prístup tímu umožňuje pripraviť individuálny plán na mieru, ktorý rešpektuje jedinečné tempo a potreby malého pacienta. Rodiny v centre nie sú len klientmi – stávajú sa súčasťou komunity, ktorá vie, že s pevnou vôľou a správnou podporou sa dajú dosiahnuť veľké veci. Vôľa žiť pre nich nie je len názvom, ale energiou, ktorú vkladajú do každého cvičenia, každého rozhovoru a každého nového úspechu svojich zverencov.