Právnik, bývalý televízny redaktor a zakladateľ občianskej iniciatívy Vráťme život Tatrám Peter Dzurilla patrí medzi ľudí, ktorí sa dlhodobo verejne vyjadrujú k fungovaniu samosprávy vo Vysokých Tatrách a regionálnym aktivitám. Zároveň má však aj veľmi blízky vzťah k mestu Kežmarok – pred niekoľkými dekádami študoval na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava. Hovorí, že mestá pod Tatrami by namiesto vzájomného súperenia mali omnoho intenzívnejšie spolupracovať a región Poprad – Kežmarok – Vysoké Tatry by sa mohol pri správnom vedení stať jedným z najvýznamnejších centier cestovného ruchu v strednej Európe.

S JUDr. Petrom Dzurillom sme sa rozprávali o jeho profesionálnej minulosti, občianskych aktivitách, samospráve, cestovnom ruchu aj o tom, prečo sa rozhodol vstúpiť do komunálnej politiky.

Keď sa povie Peter Dzurilla, časť ľudí si vás spája s právom, iní s médiami a ďalší s občianskymi aktivitami vo Vysokých Tatrách. Kto vlastne ste?

Asi by som povedal, že človek, ktorý počas života robil pomerne veľa rozdielnych vecí, ale všetky mali niečo spoločné – vždy ma zaujímalo verejné dianie a to, ako funguje spoločnosť. Som právnik, venoval som sa legislatíve, a pôsobil som aj v rámci štátnej správy a samosprávy. Veľkú časť svojho profesionálneho života som však strávil aj v médiách. Dlhé roky som pracoval ako redaktor televízneho spravodajstva TV JOJ. Bola to mimoriadne cenná skúsenosť. Novinárska práca človeka naučí pýtať sa, preverovať informácie a neuspokojiť sa s prvou odpoveďou, ktorú dostane. A zároveň vás naučí veľmi rýchlo rozpoznávať rozdiel medzi tým, čo niekto hovorí, a tým, čo sa v skutočnosti deje. To je skúsenosť, ktorú využívam dodnes.

Počas svojho života ste veľa cestovali. Ovplyvnilo to váš pohľad na samosprávu?

Výrazne. Navštívil som množstvo krajín a vždy som sa prirodzene pozeral aj na to, ako fungujú mestá, verejný priestor, doprava alebo cestovný ruch. Keď sa pozrieme napríklad na také Poľsko, mnohí slováci si ešte pred niekoľkými rokmi mysleli, že táto krajina končí za Novým Targom a tržnicou. Dnes už vieme, že poliaci nás dokázali predbehnúť, nielen v čerpaní eurofondov a sú výrazne pred nami. A práve tam som si uvedomil jednu dôležitú vec: úspešné mesto alebo región nevznikne jedným veľkým projektom. Vzniká stovkami malých rozhodnutí. Čisté ulice, fungujúca doprava, verejný priestor, v ktorom sa človek cíti dobre či dostupné služby či informácie, ktoré nemusíte z úradu dolovať. Úplne bežne som videl v zahraničí úradníkov, ktorí občanovi pomohli namiesto toho, aby im vysvetľovali, prečo sa niečo nedá. A potom sa vrátite domov a prirodzene si položíte otázku: prečo by to nemohlo fungovať aj u nás? Nemyslím si, že zahraničie treba slepo kopírovať. Ale určite sa od neho môžeme učiť.

V posledných rokoch ste sa výraznejšie začali angažovať vo Vysokých Tatrách. Prečo?

Pretože som mal pocit, že nestačí len byť ticho a nič neurobiť. Lebo, ak to takto urobí každý, nikdy sa v našej krajine nič nezmení. Ja som typ človeka, ktorý veci hovorí bez servítky, priamo a do očí. Tatry mám rád a žijem tu. Preto považujem za prirodzené zaujímať sa o to, čo sa v našom meste deje. Začal som sa intenzívnejšie venovať niektorým kontroverzným rozhodnutiam nášho mesta, verejným dokumentom, investíciám a komunikácii samosprávy s občanmi. Postupne z toho vznikla občianska Iniciatíva Vráťme život Tatrám. Jej základná myšlienka je pritom veľmi jednoduchá: obyvatelia majú právo vedieť, ako sa rozhoduje o meste, v ktorom žijú.

Transparentnosť je slovo, ktoré sa v politike používa veľmi často. Čo znamená pre vás?

Začnem tým, čo nepovažujem za transparentné a to je rozhodovanie o podstatných veciach akéhokoľvek mesta v krčme, na chate, či v garáži. A transparentnosť podľa mňa nie je tlačová správa ani fotografia na sociálnej sieti. Transparentnosť je systém. Občan by mal vedieť, čo sa pripravuje, koľko to bude stáť, kto o tom rozhoduje a prečo sa prijalo konkrétne rozhodnutie. A ideálne by sa tieto informácie mal dozvedieť ešte predtým, ako je všetko definitívne rozhodnuté. Samospráva podľa mňa nemá byť uzavretý klub niekoľkých ľudí – tak to fungovalo za bývalého režimu, ktorý sa na konci dňa v 89-tom zrútil. Dnes mesto patrí jeho obyvateľom. Primátor, poslanci aj zamestnanci úradu sú iba ľudia, ktorým občania na určitý čas zverili správu spoločných vecí – nie sú novodobí šachtici a nesmú sa tak správať. Sú to ľudia, ktorí sa uchádzali o verejnú službu – službu od slova slúžiť. A tento pohľad sa podľa mňa v slovenskej komunálnej politike niekedy stráca. Občania tu nie sú pre nich, ale oni sú tu pre občanov.

Práve preto ste začali zabezpečovať aj prenosy zo zasadnutí mestského zastupiteľstva?

Áno. Bol to jeden z praktických spôsobov, ako dostať dianie v samospráve bližšie k ľuďom. Nie každý môže prísť osobne na zasadnutie zastupiteľstva. Ľudia pracujú, starajú sa o deti, majú svoje povinnosti. To však neznamená, že ich nezaujíma, čo sa v meste deje. A na začiatku tie priame prenosy nemali veľa divákov. Postupne si na to však občania tak zvykli, že sledovanosť prekonáva rekordné čísla a záujem o veci verejné sa v našom meste podstatne zvýšil. Pre mňa je úplne normálne, aby občan mohol večer doma otvoriť telefón alebo počítač a pozrieť si, ako jeho zástupcovia rozhodovali. Samospráva v roku 2026 jednoducho musí využívať technológie oveľa viac než kedysi. A netýka sa to iba streamovania zastupiteľstva. Týka sa to otvorených dát, elektronických služieb, verejných dokumentov či komunikácie mesta. Technológie dokážu samosprávu výrazne priblížiť občanovi.

Nie ste však iba kritik samosprávy?

Dúfam, že nie. Kritizovať bez riešenia je veľmi jednoduché. Preto sa vždy snažím, aby za kritikou nasledovalo aj „čo by sme mohli urobiť inak“. Nemám rád osobné konflikty v komunálnej politike. Môžeme mať úplne rozdielne názory a napriek tomu spolu normálne sedieť pri jednom stole. Bohužiaľ ak sa do vedenia samosprávy dostanú ľudia, ktorí uprednostňujú svoje osobné záujmy nad všeobecným blahom, to je jasná červená karta. V samospráve by podľa mňa nemalo byť najdôležitejšie, kto komu politicky patrí alebo s kým sa kamaráti. Na konci dňa musí fungovať cesta, voda, škola, verejné osvetlenie alebo doprava. Výtlk na ceste nemá politickú príslušnosť.

Ako sa pozeráte na vzťah Vysokých Tatier, Popradu a Kežmarku?

Podľa mňa je to jedna z najväčších nevyužitých príležitostí nášho regiónu. My sa na Poprad, Kežmarok a Vysoké Tatry príliš často pozeráme ako na tri samostatné svety. Lenže návštevník zo zahraničia to tak vôbec nevníma. Pre neho je to jeden región. A presne tak by sme nad ním mali začať rozmýšľať aj my. Pozrime sa napríklad na sever Poľska. Gdańsk, Gdynia a Sopot vytvárajú známe Trójmiasto. Každé z týchto miest má vlastnú identitu a vlastnú samosprávu, ale zároveň dokázali pochopiť, že v mnohých oblastiach sú spoločne silnejší. Niečo podobné si viem predstaviť aj u nás. Poprad – Kežmarok – Vysoké Tatry. Máme medzinárodné letisko, Tatry, historický Kežmarok, Poprad ako prirodzené hospodárske a dopravné centrum regiónu, termálne kúpaliská, šport, kultúru, nádhernú prírodu a obrovské množstvo ďalších možností. Keď sa tieto veci prepoja, vznikne turistická destinácia úplne iného rozmeru.

Čo by taká spolupráca mala znamenať konkrétne?

V prvom rade spoločné strategické premýšľanie. Doprava nemôže končiť na hranici jedného mesta. Turista, ktorý býva v Tatrách, môže ísť večer na kultúrne podujatie do Kežmarku. Človek ubytovaný v Kežmarku môže ráno vyraziť električkou alebo autobusom do Tatier. Návštevník Popradu môže stráviť popoludnie v historickom centre Kežmarku. Potrebujeme preto hovoriť o integrovanej doprave, spoločnej propagácii regiónu, cyklotrasách, kultúrnom kalendári, športovej infraštruktúre aj spoločných projektoch. Namiesto troch malých destinácií môžeme svetu ponúknuť jeden veľký podtatranský región. A každý z týchto troch miest by na tom získal.

Nie je medzi mestami prirodzená konkurencia?

Samozrejme, určitá konkurencia existuje a je zdravá. Problém nastane vtedy, keď nám konkurencia začne brániť spolupracovať tam, kde spolupráca dáva zmysel. Kežmarok nebude Popradom. Poprad nebude Tatrami. A Tatry nebudú Kežmarkom. A práve to je výhoda. Kežmarok má fantastickú históriu a kultúrne dedičstvo. Tatry majú prírodu a svetovo známe horské prostredie. Poprad má infraštruktúru, obchod, služby a dopravné napojenie. Tieto mestá sa nemusia navzájom kopírovať. Môžu sa dopĺňať.

Keď hovoríte o samospráve, často zdôrazňujete odborné rozhodovanie. Čo si pod tým predstavujete?

Nemyslím si, že komunálna politika potrebuje ďalších ľudí, ktorí majú názor úplne na všetko – ani ja sa nevyznám do každej problematiky. Preto sa rád pýtam a diskutujem s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Mesto je dnes obrovský organizmus. Rieši stavebníctvo, energetiku, sociálne veci, dopravu, školstvo, cestovný ruch, životné prostredie, verejné obstarávanie, európske fondy či digitalizáciu. Nikto nemôže byť odborníkom na všetko, to sa proste nedá. Dobrý manažér podľa mňa nie je človek, ktorý všetko vie. Je to človek, ktorý dokáže dať k jednému stolu správnych ľudí, vypočuť ich argumenty a následne prijať rozhodnutie.

V tomto roku ste sa rozhodli uchádzať aj o verejnú funkciu. Prečo práve teraz?

Nebolo to rozhodnutie zo dňa na deň a priznám sa, veľmi dlho som váhal či vôbec pôjdem kandidovať. Niekoľko rokov som bol na druhej strane – sledoval som samosprávu ako občan, právnik a človek, ktorý sa venuje verejnému dianiu. Postupne som však dospel k záveru, že ak človek dlhodobo hovorí o tom, čo by sa malo zmeniť, raz musí byť pripravený prevziať aj svoj diel zodpovednosti. Preto som sa rozhodol uchádzať o miesto poslanca mestského zastupiteľstva vo Vysokých Tatrách a zároveň o mandát v Prešovskom samosprávnom kraji. Neberiem to ako zavŕšenie nejakej ambície. Skôr naopak. Je to ponuka skúseností, ktoré som za roky nazbieral v práve, médiách, riadení, verejnej správe aj pri práci v regióne.

Zmení vaša kandidatúra fungovanie iniciatívy Vráťme život Tatrám?

Nemala by meniť jej základný zmysel. Iniciatíva nevznikla kvôli jedným voľbám a podľa mňa by ani nemala jednými voľbami skončiť. Transparentnosť mesta potrebujeme pred voľbami, počas nich aj deň po nich. Ak niekto začne hovoriť o otvorenej samospráve dva mesiace pred voľbami a po voľbách na ňu zabudne, potom transparentnosť nikdy nebola jeho hodnotou. Bola iba marketingom. Iniciatíva Vráťme život Tatrám prakticky vznikla ešte v roku 2004 po ničivej víchrici a odvtedy si prešla rôznymi právnymi formami. Pred dvomi rokmi som ju nakopol nanovo a verím, že voľbami sa nič nezmení. Už teraz máme pripravené viaceré projekty, ktoré by mali prísť práve po voľbách – prezradím, že vďaka medzinárodnej spolupráci chystáme sekciu, ktorá sa bude venovať detailnej predpovedi počasia, vrátane dlhodobých meteorologických modelov a výstrah práve pre oblasť Vysokých Tatier. To všetko prinesieme občanom zadarmo. Ja by som bol rád, keby sa z otvorenosti časom stal úplne normálny štandard. A možno raz nebudú občianske iniciatívy musieť bojovať za zverejňovanie informácií, pretože ich samosprávy budú zverejňovať automaticky. To by bol vlastne úspech.

Čo podľa vás dnes nášmu regiónu najviac chýba?

Spolupráca a dlhodobá vízia. Máme tendenciu riešiť problémy po jednotlivých volebných obdobiach. Lenže rozvoj regiónu sa nedá plánovať na štyri roky. Ak dnes chceme kvalitnú dopravu, dostupné bývanie, nové cyklotrasy, vodárenskú infraštruktúru alebo lepšie prepojenie cestovného ruchu, musíme rozmýšľať desať či dvadsať rokov dopredu. A ďalšia politická reprezentácia nemusí všetko, čo pripravila tá predchádzajúca, automaticky zahodiť do koša iba preto, že to nevymyslela ona. Kontinuita dobrých projektov je podľa mňa znak vyspelej samosprávy.

Čo pre vás osobne znamená tento región?

Domov. A to je asi najjednoduchšia odpoveď. Môžete navštíviť množstvo nádherných miest na svete. Ja som mal tú možnosť a som za ňu vďačný. Ale potom sa vrátite pod Tatry a zistíte, že sú miesta, ktoré človek jednoducho nevníma iba očami. Kežmarok, Poprad, Tatry aj okolité obce majú svoju históriu, svoj charakter a svojich ľudí. A myslím si, že tento región má pred sebou omnoho väčšiu budúcnosť, než si dnes sami pripúšťame.

Ak by ste mali svoju predstavu dobre fungujúcej samosprávy zhrnúť do jednej myšlienky, aká by bola?

Mesto nemá človeku komplikovať život, má mu ho pomáhať zjednodušovať. To znamená otvorený úrad, dostupné informácie, kvalitné služby, rozumné investície a vedenie mesta, ktoré dokáže počúvať. Nemusíme mať všetci rovnaký názor. To by ani nebolo zdravé. Ale mali by sme vedieť spolu diskutovať, argumentovať a potom sa pri spoločnom stole rozhodnúť podľa toho, čo je najlepšie pre mesto a jeho obyvateľov. Pre mňa je toto podstata samosprávy.

Ondrej Miškovič, foto: archív autora